Skoro každý z nás čítal, či aspoň pozná knihu „Veľký cirkus“ od slávneho Clo-Clo, Pierra Clostermanna, v ktorej popisuje svoju službu v RAF. Priznám sa, toho času som ju aj ja hltal a obdivoval príbehy hlavného hrdinu. Najviac sa mi páčila kapitola „Boj v stratosfére“ o zostrelení výškového prieskumného messerschmitta nad námornou základňou Scapa Flow. O to väčšie bolo sklamanie v Clo-Clo, keď som pred niekoľkými rokmi našiel reportáž s britským pilotom S/Ldr. Ianom Blairom, z ktorej vysvitá, že príbeh toho boja si Clo-Clo jednoducho prisvojil. Skutočný hrdina príbehu boj popísal nasledovne:
„Medzi januárom a marcom 1944 bola 602. sq. stiahnutá od 2.TAF a odoslaná na Orknejské ostrovy. Náš výcvik pokračoval ďalej a navyše sme museli udržiavať hotovosť pre prípad nepriateľskej leteckej činnosti nad námornou základňou Scapa Flow.
Bol som (20.2.1944 – pozn.) v hotovosti, keď bol vyhlásený poplach (scramble). Okamžite sme vyštartovali s mojou „dvojkou“ (F/Lt Bennets – pozn.). Akonáhle sme už boli vo vzduchu, dostali sme vektor 085, ktorý nás mal naviesť na nepriateľský stroj blížiaci sa od nórskeho pobrežia. Moje lietadlo, Spitfire HF Mk.VII výborne stúpalo, 2200 stôp/min (670,5m/min) vo výške nad 25.000 stôp (7620m).
Čoskoro sme spozorovali kondenzačné čiary smerom z východu, vystúpali sme vyššie, pričom sa nepriateľské lietadlo, ktoré bolo nižšie, asi na 38.000 stopách (11.582m), rozhodlo vrátiť sa smerom k Nórsku. Po získaní ďalšej výšky som začal strmhlavý útok. Spitfire sa pritom veľmi zrýchlil a hrozilo, že nepriateľa predletím. Aby som tomu zabránil, musel som ubrať plyn. Moja „dvojka“ to nedokázala urobiť, preto ma predletela. Keď bola v streleckej pozícii, začala strieľať, ale zlyhali jej zbrane (letel so Spitfire Mk.VI). Rýchlo som sa priblížil na 180 yardov (165m) a vypálil som dávku. Po priblížení na 140 yardov (128m) som vystrelil znova a pravé krídlo nepriateľského lietadla sa rozpadlo na trosky a lietadlo sa zrútilo do mora. Nebolo vidieť žiadne známky toho, že by pilot prežil. Nastavili sme kurz pre návrat na základňu.
Moja dvojka mi zavolala cez rádio, že si všimla, že mi uniká glykol. Okamžite som prestal stúpať a spomalil som, aby som nezadrel motor a pritom uchoval čo najviac chladiacej zmesi (podľa rád odborníkov z Rolls Royce). Moja dvojka zostala so mnou a nastavili sme kurz do Skaebrae.
Keď som zistil, že sa do Skaebrae nedostanem, rozhodol som sa pristáť na najbližšej pevnine, ktorým bol Stronsay, malý ostrov v súostroví Orkney. Určil som si miesto na pristátie, ktorým bolo rašelinisko a hladko som na ňom pristál. Po pristátí som zavolal rádiom svoju dvojku, že je všetko v poriadku. Mal som narazený nos a obidve oči zaliate krvou. Vybral som k asi 20 yardov (18m) vzdialeného domčeku, kde mi otvorila stará pani, ktorá hneď vedela (hovorila len galsky), že má zavolať miestneho lekára, ktorý veľmi rýchlo aj dorazil.
Celkom som vystrelil 216 nábojov kal. 20mm a 673 nábojov kal. .303 (7.69mm). Odstránenie poškodeného Spitfira z ostrova trvalo 3 týždne. Neskôr popoludní pre mňa priletel Pierre Clostermann s Tiger Moth-om poskytnutým zo Stronsay – toto bola jeho jediná účasť v tejto operácii. Kontrolné stredisko na základni RAF v Kirkwall bolo vynikajúce. Dostal som poďakovanie od veliaceho dôstojníka Kráľovského námorníctva.
Na základe vyššie uvedenej operácie spracoval Pierre Clostermann svoj príbeh v jednej z kapitol svojej knihy „Veľký Cirkus“, napriek tomu, že sa zúčastnil len môjho prevozu späť k jednotke.“
Ďalšou zaujímavosťou príbehu je, že Ian Blair dosiahol tento zostrel na Spitfirovi Mk.VII, DU-G, MD114, ktorý bol vďaka kódu dlho priraďovaný k 312. československej peruti. Zhodou okolností a náhod však bol rovnaký kód pridelený a staničnej letke (Station Flight) so základňou na Orknejských ostrovoch. O tom, že nemohol byť v žiadnom prípade pridelený 312. peruti svedčí aj fakt, že na spomínanú základňu bol pridelený 24.12.1943, kým 312-ka sa na ostrovoch zdržiaval v lete 1943.
-LaV-
Almost every one of us has read, or at least knows, the book „The Great Circus“ by the famous Clo-Clo, Pierre Clostermann, in which he describes his service in the RAF. I admit, at that time I also devoured it and admired the stories of the main character. I liked the chapter „Fight in the Stratosphere“ the most about the shooting down of a high-altitude reconnaissance Messerschmitt over the Scapa Flow naval base. The disappointment in Clo-Clo was all the greater when a few years ago I found a report with the British pilot S/Ldr. Ian Blair, from which it becomes clear that Clo-Clo simply appropriated the story of that fight. The real hero of the story described the battle as follows:
“Between January and March 1944, 602nd Sqn. was withdrawn from 2nd TAF and sent to the Orkney Islands. Our training continued and we had to keep a reserve in case of enemy air activity over Scapa Flow naval base.
I was (20.2.1944 – note) in reserve when the scramble was declared. We took off immediately with my “second” (F/Lt Bennets – note). As soon as we were airborne we were given a vector 085 which was to guide us to the enemy machine approaching from the Norwegian coast. My plane, a Spitfire HF Mk.VII, was climbing excellently, 2200 ft/min (670.5 m/min) at an altitude of over 25,000 ft (7620 m).
We soon saw condensation trails from the east, climbing higher, and the enemy aircraft, which was lower, at about 38,000 feet (11,582 m), decided to turn back towards Norway. After gaining more altitude, I began a dive. The Spitfire accelerated very much and threatened to overtake the enemy. To prevent this, I had to reduce the throttle. My „second“ could not do this, so she overtook me. When she was in a firing position, she began to fire, but her guns failed (he was flying a Spitfire Mk.VI). I quickly approached to 180 yards (165 m) and fired a burst. When I was within 140 yards (128 m) I fired again and the right wing of the enemy aircraft fell into pieces and the aircraft crashed into the sea. There was no sign of the pilot surviving. We set a course to return to base.
My second radioed me to say that I was leaking glycol. I immediately stopped climbing and slowed down to avoid engine seizure and conserve as much coolant as possible (as advised by the Rolls Royce experts). My second stayed with me and we set a course for Skaebrae.
When I realized that I would not be able to reach Skaebrae, I decided to land on the nearest land, which was Stronsay, a small island in the Orkney archipelago. I selected a landing site, which was a moorland, and landed smoothly. After landing I radioed my second to say that everything was fine. My nose was broken and both eyes were bloodshot. I went to a small house about 20 yards (18m) away, where an old lady opened the door and knew straight away (she spoke only Gaelic) to call the local doctor, who arrived very quickly.
In total I fired 216 rounds of 20mm and 673 rounds of .303 (7.69mm). It took 3 weeks to remove the damaged Spitfire from the island. Later in the afternoon Pierre Clostermann flew in for me in a Tiger Moth provided by Stronsay – this was his only participation in this operation. The control centre at RAF Kirkwall was excellent. I received a thank you from the Royal Navy Commanding Officer.
Based on the above operation, Pierre Clostermann elaborated his story in one of the chapters of his book „The Great Circus“, although he only took part in my transport back to the unit.
Another interesting fact about the story is that Ian Blair achieved this kill in a Spitfire Mk.VII, DU-G, MD114, which was long assigned to the 312th Czechoslovak Squadron due to its code. However, by coincidence and coincidence, the same code was assigned to a Station Flight based on the Orkney Islands. The fact that he could not have been assigned to 312th Squadron in any case is also evidenced by the fact that he was assigned to the aforementioned base on 24.12.1943, while 312th Squadron was on the islands in the summer of 1943.